Katka chránící se ve stínu před ostrýn sluncem, Joshua Tree Podmanivé čaro Joshua Tree (California, léto 2000) foto a text: Michal Maturkanič Joshua Tree National Park: oficiální link mapa (pdf 212kb) Mesačná krajina. Skalnaté kopce vysušené slnkom a vetrom. Tešíme sa aspoň na tie povestné stromy, ale stále nič. Len zaprášená cesta, ktorá sa kľukatí medzi skaliskami. Sú štyri poobede a konečne dorážame do kempoviska. Názov sedí, všade naokolo sú obrovské bouldre. Jumbo rocks. Prechádzame celé kempovisko, ktorého cesta sa krúti okolo obrovských granitových obliakov. Vraciame sa však späť a staviame svoj base camp na kempovisku č.1 hneď vedľa cesty. Začíname vykladať veci z auta, ale ja už snorím po lezeckých topánkach, aby som sa mohol dostať na prvý boulder, ktorý tvorí akúsi poloblúkovitú hradbu okolo miesta, kde budeme spať. „Kašlite na veci,“ volám na Katku a Stana v polceste na vrchol, „...to má čas. Je to paráda, lezky držia na tom granite ako prilepené!“ Celé dve hodiny sa ako blázni preháňame po granite. Ten náš je asi najvyšší v kempe. Nádherný výhľad a naokolo vidieť stromy joshua. Fotíme ako blbí. Rozhor o Bohu nemá konca Navečer rozkladáme oheň. Vyťahujeme fľaše piva a sledujeme ako sa ohnivé tanečnice odrážajú na slnkom vyhriatom granite. Opretý o jeho stenu pozeráme na nebo. Je ako makový koláč obsypané práškovým cukrom. Rozhor o Bohu nemá konca. Napriek mojim pochybnostiam má toto miesto neopakovateľné čaro. Čaro samoty… Ráno je ešte príjemne, ale vo vzduchu už cítiť narastajúce stupne celzia. Slnko pomaly, ale nemilosrdne skracuje tiene. O chvíľu sa nebude kam schovať. Po raňajkách chcem pozbierať fľaše od piva, ale už okolo nich poletujú štyri usilovné včeličky. Nieto peľu, dobré aj pivo. Pozerám sa naokolo, ale žiaden väčší roj nevidieť. “Dúfam, že to nepôjdu vykecať kámoškám…“ „No až také dobré to pivo nebolo, tak snáď nie,“ usmieva sa Stano. Katka však už myslí na náš harmonogram: „Pivné reči, na to by vás bolo. Ak chceme niečo dnes poliezť a ešte aj vidieť tie tvoje kaktusy, Mišku, tak by sme si mali pohnúť.“ Jasné, kaktusy! Zatiaľ najkrajší bol pri Grand Canyone, rozkvitnutý pekne dožlta, ale maličkýýýý. Dúfam, že tu to bude lepšie. Lezieme hore... Napriek odporúčaniu rangera zastavujeme už pri prvej lezecky vyzerajúcej skale rozpáleného granitu. Sme síce blízko Hidden Valley, ale na skale dokonca vidíme nejakých lezcov, takže je rozhodnuté. Je to samostatná sústava obliakov. Obchádzame ju dookola a hľadáme najvhodnejšiu cestu. „Ja myslím, že tu,“ pozerám na špáru, ktorá sami celkom pozdáva. „Nuž… ty lezieš prvý, je to na tebe.“ „Lezieme do trojky?“ Stano prikyvuje. Ťahám prvú dĺžku. Je v pohode. Dokonca na malej plošinke je už pripravený kruh na kruh, kde sa možem zaistiť a istiť v kľude Katku a Stana. „Je to nádhera,-pochvaľuje si Katka,“ lezky krásne držia. Obzeráme si spoločne druhú polovicu cesty. Špára sa otvára omnoho viac a na to potrebujeme o čosi väčšie kusy lezeckého materiálu. Tie však nemáme. A tiež sme si nezobrali lezeckého sprievodcu, takže ani netušíme obtiažnosť tejto cesty. Nevadí. Nevyzerá to až tak náročne. Nie je to kolmá stena, je pekne zaoblená… a lezky dobre držia… tak ma isti. V polovici cesty je už viac ako isté, že s výbavou čo mám, veľa vody nenamútim. Posledné istenie je päť metrov podomnou. Predomnou ešte takých päť metrov. Zliezť, to nie je to nejlepšie riešenie a spadnúť už vôbec nie. Pot sa zo mňa leje ako z dostihového koňa. Vyschnuté pery sa už ani nesnažím zvlhčiť ešte suchším jazykom. Vraj nie som normálny... …konečne na vrchole. Kolená a ruky zodrané od granitu ako som ich vkladal do špáry, čo bola jediná možnosť ako sa udržať na stene. Katka dolieza za mnou. „Ty nie si normálny!“ Viac slov netreba. Už len krúti hlavou. Spúšťame sedačku Stanovi, lebo si svoju nechal v aute. Ale tá sa v polovici zasekla. Nechávame Stana nech sa s ňou hrá. Sedíme s Katkou a pozeráme na tú jagajúcu sa rozžhavenú nádheru. Rovina s porozhadzovanými granitovými homolkami a okolo samé stromy joshua. Vyschnutá záhrada Edenu. „Je to pekne absurdná nádhera. Božia kreativita je niekedy veľmi zaujímavá.“ „Vieš čo mi to pripomína?“ Katka sa na mňa pozrie. „Predstav si, že sme veľkí asi ako mravce a sme na pieskovisku, kde vodia psov, aby si vykonali svoju potrebu…,“ a ukazujem pri tom na jednotlivé kôpky granitu kde len oko dovidí. „Tak to by znamenalo, že sme práve vyliezli na psačie… ty fakt nie si normálny!“ Smejeme sa na tom a pomaly zliezame dolu, pretože Stano vzdal boj so sedačkou, ako aj myšlienku vyliezť až za nami. Kaktúsy... … už by sme mali byť pri nich. Myslím tým kaktusy. Pripravujeme foťáky a vchádzame do Cholla Cactus Garden. Som však sklamaný. Kaktusov je dosť, to hej, ale zase nič extra veľké. Len tak do metra, metra a pol. Ale vyzerajú tak zvláštne jemne. Pripomína mi to, neviem prečo, polia s bavlnou. Na poriadne kaktusy si asi budem musieť zájsť do Texasu. „Tak čo,“ pýta sa Stano, keď vidí moje sklamanie. „Stojíme?“ Krútim hlavou, tak Stano aspoň spomalí, aby sme sa trošku porozhliadli. … a už zase sa cesta krúti pomedzi zvetrávané skalné útvary. Už žiaden granit vo výhľade a ani joshua tree. Myslel som si, že sa budem viac tešiť, až odtiaľto pôjdeme preč. Všetci sme mĺkvejší. Čímsi nás tá púšť okúzlila. Samota a ticho má podmanivé svoje čaro. Ľudia, čo tu žijú, mi už nepripadajú takí nenormálni. … alebo ja začínam byť tiež? Mám chuť ostať aspoň ešte jednu noc. Konec... Zpět na první část... foto a text: Michal Maturkanič Joshua Tree National Park: oficiální link mapa (pdf 212kb)